V ZOO sa občas stane čosi zvláštne: stojíme tam my, s lístkom v ruke a s Kofolou v druhej, a pozeráme na dve gorily za sklom, ktoré vyzerajú, akoby mali presne ten istý názor na pondelok ako my. A potom príde moment, keď si uvedomíte, že tie mreže možno nepatria len do výbehu. Lenže tento príbeh sa ešte tvári nevinnne.
Keď gorila pozerá na nás
Máme tu takú tradíciu: keď je ticho trápne, zachraňujú to vtipy. V zoo stačí, aby sa gorila poškrabala na hlave, a už niekto pri nás šepká, že presne tak vyzerá porada v práci. Aj preto, keď hľadáme vtipy o gorilách, najčastejšie skončíme pri krátkych gagoch zo zoo a absurdných situáciách, čo sú ideálne na rýchly smiech cestou domov. Gorily majú tú svoju king kong energiu, ale zároveň pôsobia podozrivo… rodinne.
A teraz si predstavte, že sa v tom výbehu dve gorily naozaj rozprávajú. Nie o banánoch, nie o tom, kto komu ukradol deku, ale o živote. Jedna sedí opretá, znudená ako človek v čakárni u zubára, a z ničoho nič povie, že by chcela žiť medzi ľuďmi. Druhá na ňu pozrie tým pohľadom, čo znamená: Dobre, a kto ti to schválil?
Planéta ľudí: voňavá a trochu podozrivá
Medzi ľuďmi to totiž vyzerá lákavo. Všade vône z pekárne, všade svetlá, všade niekto niekam uteká, hoci ani nevie kam. Gorila by sa mohla zviezť autobusom bez toho, aby ju niekto okrikol za labky na sedadle, mohla by sa tváriť, že rozumie bankovým poplatkom, a dokonca by mohla ísť do baru. A tu prichádza prvé malé slovíčko, ktoré sa tvári ako nevinné: bar. U nás je to miesto na drink. Inde je to… no, držte si to na koniec.
"Tragédia je, keď si porežem prst. Komédia je, keď spadneš do otvorenej kanalizácie a zomrieš." – Mel Brooks
Druhá gorila sa teda opýta: prečo? A tá prvá začne naznačovať, že medzi ľuďmi majú síce všelijaké pravidlá, turnikety, heslá, PIN kódy a kalendáre, čo vyzerajú ako šachovnica bez výhry, ale aj tak sa jej to zdá… slobodnejšie. Akoby sme my boli tí, čo sa sami dobrovoľne zatvárame do malých krabičiek: hypotéka, termín, exel, „ozvem sa“. A najväčšie zvieratá? Tie sa tvária, že sú nad vecou.
Ja som sa pri tej predstave prichytila, že sa v zoo usmievam ako idiot. Lebo keď sa na vás gorila pozerá s výrazom „naozaj si myslíš, že ty si tu ten slobodný?“, zrazu vám aj vlastná kabelka príde ako malý batoh povinností. A hlavne: začnete tušiť, že pointa nebude o banánoch, ale o nás. O tom, čo všetko vieme zamknúť. A koho.
A potom to prvá gorila konečne povie celej naplno. V ZOO sa rozprávajú dve gorily: Chcela by som žiť medzi ľuďmi. Prečo? A ona len pokojne, akoby oznamovala, že dnes bude mrholiť: Tam sa veľké zvieratá za mreže nedostanú.
Komentáre