Keď sa doma objavia sánky, automaticky sa objaví aj mama v režime „to sa bude požičiavať“ a, samozrejme, brat, ktorý ich chce presne v tej istej sekunde. Poznáme to: zima sotva začala, už sa rieši spravodlivosť, poradie a to, kto „bol prvý“. A niekde medzi čiapkou, rukavicami a jednou zázračne stratenou šnúrkou sa rodí situácia, ktorá vyzerá úplne nevinné… kým dieťa neprehovorí.
Rodinná zima: sánky ako malý majetkový spor
V našich končinách sú sánky viac než kus plastu s povrázkom. Sú to preteky, skúška odvahy a občas aj mobilná konferencia susedov: „Kto to zas pustil tak rýchlo?“ Mama pritom stojí na prahu v papučiach (lebo „len na chvíľku“) a vyjednáva. V očiach má ten známy výraz: dnes sa tu nebudeme hrať na sebecké kniežatá z kopca.
Syn má však iný plán. Taký detsky jednoduchý, až je nebezpečný. On nechce konflikt, on chce jazdu. A zároveň nechce prísť o svoju výhodu, ktorou je… no, gravitácia. Lebo sánkovanie je jediná disciplína, kde sa človek môže tváriť ako športovec, aj keď v skutočnosti len sedí a drží sa, aby mu neodletela duša aj s čiapkou.
A presne preto funguje každý dobrý vtip o sánkach: stojí na zimnej situácii, detskom nadšení a na tom, že dospelí očakávajú slušné delenie, kým deti vymyslia skratku. Keď niekto hľadá vtipy o sánkach, väčšinou chce niečo krátke, rýchle a zapamätateľné – a ideálne také, čo sa dá hodiť medzi kamarátov pri čakaní, kým sa čaj konečne prestane tváriť ako láva.
Keď „požičať“ znie pekne, ale prax je iná
Mama teda zaberie ten svoj univerzálny tón, čo vie zastaviť aj rozbehnuté dieťa na odrážadle. Vysvetľuje, že sánky sa požičiavajú, že bratia si majú pomáhať a že rodina nie je pretek o najvyššiu rýchlosť. Syn prikyvuje – a to je vždy podozrivé. Prikyvovanie totiž ešte neznamená súhlas. Niekedy to znamená len: „Počul som ťa, ale už mám v hlave vlastný právny systém.“
„Humor is mankind’s greatest blessing.“ — Mark Twain
V takej chvíli je krásne sledovať, ako dospelý mozog kreslí rovné čiary a detský mozog kreslí tunely. Mama chce férovosť, syn chce funkčnosť. Mama vidí jednu vec: sánky. Syn vidí dve veci: kopec dole a kopec hore. A kým sa dospelí bavia o princípoch, deti riešia logistiku. Úplne seriózne, až to znie múdro. Takmer.
Ja sa priznám, že pri podobných scénach vždy na chvíľu stíchnem. Nie z úcty k rodičovskej autorite, ale z číreho obdivu. Detská schopnosť tváriť sa nevinnne a pritom v sekunde prevrátiť význam slova požičať je niečo, čo by sme mali učiť na školeniach time managementu. Aj keď by sa to asi skončilo hromadným sánkovaním v kancelárii.
A potom to príde. Mama syna karhá: Hovorila som ti, že tie sánky budeš požičiavať aj bratovi! Syn sa na ňu pozrie s výrazom, že on predsa všetko plní do bodky, a odvetí: Veď mu ich požičiavam! Ja ich mám z kopca a on do kopca. A zrazu je jasné, že v tejto rodine sa spravodlivosť meria… sklonom terénu.
Komentáre