Keď sa v partii vytiahnu Chuck Norris vtipy, zvyčajne to skončí dvoma vecami: niekto sa smeje tak, že mu zabehne rožok, a niekto ďalší sa tvári, že už to počul, ale aj tak sa smeje, lebo tak sa to tu robí. Lenže tentoraz mi pristál v ušiach klenot o mäkkom F a ja som sa pristihla, že riešim úplne vážnu otázku: a čo ak to vlastne naozaj niekto dokáže?
Prečo nás tie prehnané hlášky stále držia
Na týchto vtipoch je krásne to, že sa nehrajú na literatúru. Sú to krátke, absurdné preháňanky, ktoré prídu ako facka od reality, lenže jemná – skôr taký pohlavok od komédie. Chuck Norris vtipy sú legendárne internetové hlášky, v ktorých je z jednej postavy neporaziteľný hrdina schopný nemožností, a preto fungujú aj po rokoch, keď už sme si mysleli, že internet má iné starosti.
A potom sa to celé zrazí s našou každodennosťou: s obchodom, kde hľadáme drobné, so schôdzou, kde sa všetci tvária dôležito, aj so školou, kde sme sa učili, že niektoré veci sa proste nedajú. A presne sem sa potichu prikradne jazyk – tá malá potvora, ktorá vie urobiť drámu aj z jedného písmena. Najmä, keď si spomenieme, ako sme kedysi skúšali povedať niečo „mäkko“ a vyšlo z toho skôr zvuk, akoby sa otvárali staré dvere v pivnici.
Mäkké F ako test odvahy (a sebakontroly)
Predstavte si ten moment: niekto pri stole povie, že existuje mäkké F, a zrazu všetci robíme presne to isté. Najprv sa zasmejeme. Potom stíchneme. A potom to každý skúsi. Jazyk ide dopredu, pery sa tvária múdro, niekto si dokonca odkašle, akoby sa chystal prednášať na univerzite. Výsledok? Zmes fľ, fj a niečoho, čo by sa dalo použiť ako zvukový efekt do lacného hororu.
“Comedy is the art of making people laugh without making them puke.” — Steve Martin
Keď sa z vtipu stane malý vedecký pokus
Najlepšie je, že v tej chvíli sa z nás stanú seriózni výskumníci. Jeden tvrdí, že to ide iba, keď sa človek otočí na sever. Druhý je presvedčený, že treba vypiť dúšok minerálky, „aby sa zvlhčili spoluhlásky“. Tretí už googli, či existuje aj mäkké Q, lebo keď už padá civilizácia, nech to stojí za to. A ja si len hovorím, že toto je ten typ kolektívnej hlúposti, ktorý nás paradoxne zachraňuje: na chvíľu prestaneme riešiť účty, zápchy a to, kto komu neodpísal.
Priznám sa, ja som to skúšala tiež. Nenápadne, sama pre seba, cestou do kuchyne. A viete čo? V jednej sekunde som mala pocit, že som to skoro dala… a v druhej som sa zľakla vlastného zvuku, lebo to znelo, akoby som začala komunikovať s mikrovlnkou. Smiala som sa potichu, aby si doma nemysleli, že som definitívne odišla.
A potom mi to docvaklo. Pointa týchto prehnaných legiend nie je v tom, či sa to dá. Pointa je, že sa na tom spoločne zasekneme a ten mozog na chvíľu vypne režim dospelosti. A presne preto sa tie Chuck Norris hlášky šíria stále dokola: lebo kým my zápasíme s fonetikou, on už dávno vyhral. Chuck Norris dokáže vysloviť mäkké F.
Komentáre