Každý z nás to pozná: pošlete niekoho na nákup a dúfate, že sa vráti s tým, čo ste povedali… nie s tým, čo ste mysleli. Lenže keď pošlete programátora, do košíka sa vám môže dostať aj úplne nevinná veta typu keď budú mať vajíčka, zober desať. A zrazu máte doma viac klobásy než dôvodov, prečo ste sa vôbec pýtali.
Domáca inštrukcia, ktorá vyzerala bezpečne
U nás doma (a nebojím sa to priznať) mám rada stručné zadania. Dve nožičky klobásy, hotovo, život je jednoduchý, večera je zachránená. Lenže potom človek pridá tú jednu malú podmienku, takú tú „pre istotu“. Veď čo, vajíčka sa zídu vždy. A keď už bude v obchode, nech zoberie aj desať.
Len môj manžel má tú nepríjemnú vlastnosť, že keď niečo počuje, uloží si to do hlavy ako presný príkaz. Bez omáčky, bez kontextu, bez tej manželskej telepatie, ktorá normálne drží domácnosť pokope. V jeho svete sú slová zmluva. A zmluvy sa neinterpretujú, zmluvy sa plnia.
Programátorská hlava ide do režimu „podmienka splnená“
Toto je presne ten typ humoru, pre ktorý máme radi vtip o programátorovi na nákup: stojí na doslovnom pochopení podmienky a na tom, že logika je zrazu prísnejšia než zdravý rozum. Programátorské vtipy sú vďačné, lebo v nich stačí jedna veta a z obyčajného obchodu je test z toho, či človek rozmýšľa ako človek, alebo ako if-else.
Predstavte si ho, ako vojde do potravín. Sústredený, slušný, úplne pokojný. Žiadne „milá pani, viete…“, žiadne krútenie sa v uličkách, žiadne váhanie pri akciových nálepkách. On ide priamo na vec. V hlave má dve položky a jednu podmienku. A podmienky sú, ako vieme, zákon.
Príde k pultu a ja si v duchu hovorím: dobre, o chvíľu bude doma, prinesie klobásu, vajíčka, možno aj niečo navyše, lebo „bolo v zľave“. Vtom však nastane tá tichá sekunda, keď sa celý vesmír domácich nákupov zúži na jednu jedinú otázku. A predavačka ani netuší, že práve drží v rukách osud našej chladničky.
„The secret source of humor is not joy but sorrow; there is no humor in heaven.“ — Mark Twain
Ja som si to celé uvedomila až neskôr, keď som si spätne prehrávala vlastnú vetu a došlo mi, že som mu vlastne dala návod. Nie obrazne. Návod. A v tom je na tom to najkrajšie aj najdesivejšie: ja som chcela byť praktická a on bol iba… presný. Taký ten presný, pri ktorom sa človek zasmeje až potom, čo spočíta účtenku.
V obchode to prebehlo úplne hladko: „Dobrý deň, máte vajíčka?“ Predavačka prikývla: „Áno.“ A môj manžel, spokojný, že podmienka je splnená, povedal vetu, ktorou zabil romantiku večere aj moju ilúziu, že slová sú pružná hmota: „Tak mi dajte desať nožičiek klobásy.“ A odvtedy, keď doma poviem „keď“, radšej sa hneď opravím. Preventívne. Pre istotu.
Komentáre