Máme tu ten krásny, univerzálny moment: meškanie do práce, na ktoré sa nedá pripraviť, aj keby sme si večer nachystali oblečenie, desiatu aj výčitky svedomia do troch krabičiek. A keď na vás vo dverách kancelárie čaká šéf s výrazom človeka, čo práve zistil, že mu niekto prepol kávovar na "šetriaci režim", stačí už len posledný detail – piatykrát v jednom týždni – a je jasné, že sa niečo ide stať.
Ráno, keď budík hrá na schovávačku
Ráno totiž nikdy nezačína dramaticky. Začína nenápadne. Budík zazvoní, my ho vypneme s istotou hrdinu… a potom sa prebudíme o dvadsať minút neskôr s pocitom, že niekto v noci posunul čas, ale zabudol nám to povedať. V kúpeľni je zrazu všetko pomalšie: zubná pasta sa tvári, že má vlastné tempo, ponožka sa schováva ako partizán a kľúče majú talent objaviť sa presne vtedy, keď už sme na chodbe bez topánok.
Doprava: náš ranný improvizačný krúžok
Potom príde doprava, náš pravidelný improvizačný krúžok bez prihlášky. Autobus odíde o minútu skôr práve v deň, keď sme bežali ako o život, a keď ho náhodou stihneme, zastaví na semafore tak dlho, že máme čas prehodnotiť kariéru aj zmysel existencie ranných porád. Vtip o meškaní do práce funguje presne preto, že to poznáme všetci: budík sa tvári nevinne, cesta sa tvári nepredvídateľne a šéf sa tvári, že on nikdy v živote nezmeškal ani vlastné narodeniny.
Work is the curse of the drinking classes. — Oscar Wilde
Keď šéf ráta meškania ako kalórie
V kancelárii je to už potom čistá matematika. Šéf nerieši, že ste dobehli so zopnutým kabátom nakrivo a dychom po mentolke. Rieši, že minúty sa mu sčítavajú v hlave ako položky na bločku, ktorý nechce vidieť. A vy stojíte pri stole, ešte stále trochu spotení, snažíte sa vyzerať kompetentne a súčasne sa tváriť, že to celé bolo súčasťou plánu. Najhoršie je, že šéf sa nehneď rozkričí. Najprv sa spýta pokojne. Ten pokoj je najdrahšia časť celého predstavenia.
Ja osobne mám v týchto chvíľach vždy zvláštnu potrebu byť strašne úprimná… a potom si spomeniem, že hypotéka miluje skôr dochvíľnosť než pravdu. Tak sa usmejem, prikývnem a v hlave mi beží interný monológ: ak toto prežijem, večer si zaslúžim medailu. Alebo aspoň rožok bez pocitu viny.
Takže keď sa šéf konečne oprie do tej vety, ktorú už má pripravenú ako pečiatku, človek čaká trest, prednášku alebo aspoň pasívno-agresívne "zase". Lenže niekedy sa z takého týždňa dá vykorčuľovať jedinou odpoveďou, ktorá zmení tón celej scény a z pracovnej disciplíny spraví kalendárový realizmus: Novák, to je už piatykrát, čo tento týždeň meškáte! Viete, čo to znamená? Žeby už bol piatok?
Komentáre