Vlakové kupé má zvláštnu schopnosť: stačí pár minút a z nás sa stanú buď priateľské duše, alebo tichí nepriatelia s batožinou. Niekto si rozloží kabát na dve sedačky, niekto otvorí tresku a niekto len sedí a tvári sa, že nepočul, ako mu cudzí človek práve povedal „zlatko“. A potom príde situácia, ktorá je taká povedomá, až je podozrivé, že ju ešte nikto nezakázal v prepravnom poriadku.
Kupé, kde je „voľné“ len teoreticky
Mišo a Dora nastúpili s tým typickým plánom, ktorý poznáme všetci: nájsť si kupé, sadnúť si tak, aby sme mali výhľad aj pokoj, a ideálne vyzerať, že je už „plno“, aj keď je to len šikovne rozložený ruksak. Mišo bol ten typ, čo vie presne, kde sa dvere otvoria, a Dora zas tá, čo má v oku radar na ľudí, ktorí sa idú pýtať, či je tu voľné.
Prvá zastávka. Dvere sa rozleteli a dnu nakukla pani s taškou, ktorá mala vlastnú gravitáciu. Dora sa usmiala tým slovenským úsmevom, čo znamená „áno, samozrejme“, a zároveň „prosím, nie“. Mišo sa zasa tváril, že práve rieši zásadnú existenciálnu otázku: kam s kolenami, keď má vlak sedadlá pre ľudí bez kolien.
Keď sa z ticha stane športová disciplína
Druhá zastávka už bola z inej ligy. Prišli študenti, pán s novinami, človek s bicyklom (áno, do kupé), a vzduch zrazu voňal po káve, dezodorante a miernej panike. Presne preto vtipy o vlakovom kupé fungujú roky: v malom priestore sa stretnú úplne cudzie svety a stačí sekunda, aby sa z pokojnej jazdy stal komický experiment. A keď niekto povie, že má rád vtipy o cestovaní vlakom, tak sa len ticho priznáva, že už aspoň raz zažil ten pohľad „môžem si prisadnúť?“ ako osobnú urážku.
Comedy is simply a funny way of being serious. — Peter Ustinov
Mišov plán, ktorý znel múdro… kým nezaznel nahlas
Mišo to najprv riešil nenápadne: posúval tašku, robil, že spí, a občas dramaticky povzdychol, aby bolo jasné, že tento človek má právo na pokoj. Lenže vlak nie je obývačka a kupé nie je rezervácia pre ohrozené druhy. Dvere sa stále otvárali, ľudia stále pribúdali a Dora už mala ten výraz, že ešte jeden „môžem?“ a začne rozdávať čísla ako na pošte.
A vtedy Mišo spravil to, čo robí každý, kto cíti tlak a chce byť za stratéga: naklonil sa k nej s hlasom, akoby práve odhaľoval tajnú taktiku. Ja som si v tej chvíli v duchu hovorila, že teraz príde niečo typu „daj kabát na sedačku“ alebo „tvár sa, že tu niekto sedí“. Lenže nie. Mišo sa rozhodol ísť cestou, ktorú by v kupé nevymyslela ani náhoda po troch hodinách meškania.
Musím priznať, že keď som to počula, skoro som sa zadusila vlastnou slušnosťou. Ten moment, keď sa snažíš tváriť neutrálne, ale v hlave ti už beží smiech na plné obrátky a zároveň sa modlíš, aby to nepočula pani s taškou. V kupé je totiž všetko „súkromné“ len dovtedy, kým to niekto nepovie nahlas.
Mišo sa na Doru pozrel tým úplne vážnym výrazom, akým sa ľudia pozerajú na jedálny lístok, keď chcú pôsobiť dospelo, a povedal: Drahá, prosím ťa, vykloň sa z okna, nech sa nám tu nenahrnie kopa ľudí.
Komentáre