Vždy ma pobaví, ako úprimne sa snažíme schovať to, čo je na nás vidieť, a pritom si myslíme, že hráme majstrovskú partiu. Jeden deň ste “úplne v pohode”, na druhý deň už celý svet rieši, prečo z vás ide podivná energia, prečo sa vám v mobile objavujú notifikácie, čo nechcete vysvetľovať, a prečo sa zrazu doma vetrá aj v januári.
Keď sa snažíme hrať nenápadne
Začína to nevinne. Niekto sa nám páči a my sa tvárime, že nič. Lenže potom prichádza ten moment, keď človek zistí, že má v očiach výraz ako po troch kávach a jednom “len náhodou som ťa stretla”. Zrazu sa smejeme aj na vtipe, ktorý objektívne nemal šancu. A ruky? Ruky sa zradia samy. Zrazu neviete, kam s nimi, tak ich zaparkujete do vreciek a vyzeráte, akoby ste išli práve vyjednávať o mieri vo svete.
Potom sú tu tie “dospelácke” tajomstvá, ktoré si nosíme v peňaženke. Chcete byť nad vecou, ale na stole sa zjaví obálka, čo vyzerá nevinné, a pritom v nej býva viac adrenalínu než v akčnom filme. Človek má pocit, že to nejako ukecá, preloží na neskôr, schová pod magnetku na chladničke… lenže účty majú nepríjemný zvyk: vracať sa ako bumerang, a ešte si pri tom pýtať úroky.
A do toho prichádza tretí typ reality, ktorý sa nedá prekričať ani prevoňať. Najprv si hovoríte, že je to určite z vonku. Potom, že to bude sused. Potom, že to “asi” ide z odpadu. A napokon stojíte pri chladničke, v ruke otvorený jogurt z minulej sezóny, a zistíte, že nos je v domácnosti najvyššia autorita. Nie vždy milá, ale vždy pravdivá.
Otázka, čo visí vo vzduchu
V takých chvíľach mi v hlave naskočí stará ľudová múdrosť a zároveň hádanka, ktorú sme si kedysi hovorili s výrazom, že sme objavili tajný kód života. Aj u nás platí, že niektoré veci sa skrývajú len dovtedy, kým sa samy nerozhodnú, že sa už skrývať nebudú. A keď sa niekto opýta čo sa naozaj nedá zatajiť láska dlžoba a smrad, už viete, kam to celé smeruje… len ešte chvíľu budete dúfať, že nie.
Mark Twain raz trafil klinec po hlavičke: Keď hovoríš pravdu, nemusíš si nič pamätať.
Ja som si to overila v praxi úplne trápnym spôsobom: raz som chcela “nenápadne” zakryť, že sa mi niekto páči, a skončilo to tak, že som sa usmievala na výťahové tlačidlo, lebo malo rovnaké číslo poschodia ako on. V tej chvíli mi došlo, že najväčší nepriateľ tajomstiev nie sú ľudia. Je to naše vlastné správanie. A občas aj ponožky.
A teraz tá krátka vec, ktorá to celé zavrie ako dvere v paneláku: Čo sa naozaj nedá zatajiť? Láska, dlžoba a smrad. A nech sa snažíme akokoľvek, tieto tri si vždy nájdu spôsob, ako sa pripomenúť. Najčastejšie v najnevhodnejšej chvíli.
Komentáre