Na pražskej hlavnej stanici sa dejú veci, ktoré by si človek nevymyslel ani po tretej káve z automatu. Stačí jedna nevinná otázka, jedno čakanie na vlak a odpoveď, čo znie ako nadávka — a zrazu máte pocit, že ste omylom vošli do živého skeču.
Otázka, ktorá mala byť len zo slušnosti
Sedel tam náš Pišta, taký ten typ cestujúceho, čo už má v očiach „mešká to, ale nebudem sa rozčuľovať, lebo aj tak nič nezmením“. Oproti nemu pocestný, uhladený, uprataný, s výrazom človeka, čo si rád kráti čas konverzáciou, lebo ticho na stanici ho znervózňuje viac než hlásenie o výluke.
„Prosím vás, kam cestujete?“ spýta sa ho úplne normálne, podľa učebnice spoločenského správania. Pišta zdvihne oči, ani sa nenadýchne na román, len sucho povie: „Do Pače.“ A v tej chvíli sa v priestore medzi lavičkami zmení tlak vzduchu. Ten druhý sa narovná, tvár mu stuhne a je jasné, že to nepočul ako názov obce, ale ako osobný útok.
Keď intonácia spraví z mapy urážku
„Čo si to dovoľujete?“ vyletí pocestný, urazený ako keď vám niekto v rade na rožky povie, že „vy už ste mali“. Pišta nechápe. On predsa len odpovedal. Lenže v češtine aj slovenčine máme tie krásne momenty, keď dve slabiky znejú nebezpečne podobne ako niečo, čo by mama pri nedeľnom obede okamžite stopla pohľadom. A teraz skúste na lavičke vysvetľovať, že vy len cestujete, nie nadávate.
Ak si práve lámeme hlavu, kde sa nachádza obec Pača, tak áno, je to na východnom Slovensku v okrese Rožňava v Košickom kraji, kúsok od Krásnohorského Podhradia a neďaleko Krásnej Hôrky, v pokojnom údolí pri Pačianskom potoku. Lenže skúste to povedať niekomu, kto už v duchu píše sťažnosť na úpadok slušnosti v Európe.
„The difference between the almost right word and the right word is really a large matter — it’s the difference between the lightning bug and the lightning.“ — Mark Twain
Pišta sa pokúsi situáciu zachrániť tým najhorším spôsobom: začne byť ešte stručnejší. „Skutočne idem do Pače,“ zopakuje. Pocestný to počuje druhýkrát a jeho rozhorčenie sa zdvojnásobí, lebo veď kto už dvakrát po sebe „povie to isté“ a tvári sa, že je to v poriadku? Okolo prejde pár ľudí, nikto sa nemieša. Na stanici platí nepísané pravidlo: keď nevieš, či ide o hádku alebo len o jazykový folklór, radšej sa tvár, že hľadáš nástupište.
Ja by som v tej chvíli už mala spotené dlane a v hlave plán úteku: tváriť sa, že mi zvoní telefón, odísť smerom k tabuli odchodov a neskôr z bezpečnej vzdialenosti robiť múdre poznámky. Lenže Pišta nie. On je ten typ, čo ostane sedieť, akoby sa práve dohadovalo počasie, nie jeho charakter.
A potom to príde. Pišta sa konečne usmeje tým pokojom človeka, čo vie, že pravda je na jeho strane aj na strane mapy, a vysvetlí, že dedina sa vraj kedysi mala volať inak, len sa nevedeli dohodnúť, aké „P“ bude na začiatku — mäkké či tvrdé. Tak to nechali tak, vznikla Pača a odvtedy sa na staniciach občas stáva, že slušná otázka dostane odpoveď, čo znie ako facka. A najlepšie na tom je, že Pišta naozaj len chcel ísť domov.
Komentáre