Stačí jedno detské „Babička, kúp mi horský bicykel“ a zrazu sa ocitneme v situácii, ktorú poznáme až nepríjemne dobre: babička ráta centy, vnúčik ráta zuby na prevodníku a niekde medzi tým sa rodí nápad, ktorý by v rodine prežil aj tri Vianoce. A keď babka ešte navrhne, že sa radšej budeme hrať, tak je jasné, že to nebude Človeče.
Keď sa bicykel pýta z dôchodku
Najprv to ide úplne klasicky. Malý príde k babičke, oči ako reflektory, hlas o oktávu vyššie: potrebuje horský bicykel. Nie preto, že by mal v pláne zdolať Alpy, ale preto, že susedov Miško už má a to je na našej ulici približne úroveň štátneho vyznamenania. Babička mu na to odpovie tým najrealistickejším argumentom, aký v domácnosti existuje: z dôchodku sotva vyžije. A presne tu funguje vtip o babičke a vnúčikovi bicykel najlepšie, lebo je postavený na jednoduchom dialógu, ktorý sa tvári milo, no pod povrchom sa už šúcha o život.
Babka to však nepovie tvrdo. Skôr tak tým svojim pokojom, čo znie, akoby sa svet dal vyriešiť čajom a štrúdľou: poďme sa radšej na niečo zahrať. Človek čaká pexeso, karty, maximálne „na obchod“ s rožkami. Lenže vnúčik má v hlave oveľa ambicióznejší program. A keď dieťa povie, že sa chce hrať na dedka a babičku, rodičom prebehne hlavou „milé“, babke prebehne hlavou „čo to zas bude“ a zvyšku vesmíru stačí už len pripraviť si stoličku.
Hra na dedka a babku: nenápadná pasca
Babička súhlasí, ale poistku si dá rýchlo: ona bude babka. Jasné, kto by chcel byť dedko, keď dedko vždy niečo zle počuje, niečo zle chápe a ešte aj ovládač má v tričku. Vnúčik, ako „dedko“, sa však do role prehupne s prekvapivo autoritatívnym hlasom. A zrazu to nie je roztomilé divadielko, ale malý domáci režisér, ktorý rozdáva pokyny, akoby riadil stavbu diaľnice.
„Babka, ľahni si do postele,“ povie. Babička sa zháči, lebo prosím pekne, toto je hra alebo improvizované rodinné školenie? Ešte chvíľu sa bráni, krúti hlavou, skúša to zachrániť smiechom. Lenže „dedko“ pritvrdí: keď vravím ľahni si, tak si ľahni. A babka, tá naša babka, si nakoniec ľahne. V tej chvíli už tušíme smer, len ešte nevieme, kadiaľ presne pôjde posledný pedál.
The secret source of humor is not joy but sorrow; there is no humor in heaven. — Mark Twain
Ja som sa pri tom pristihla, že sa smejem a zároveň mi v hlave bliká kontrolka: toto je presne ten moment, keď sa dospelý nechá vtiahnuť do „nevinného“ hrania a potom sa čuduje, že zrazu podpisuje imaginárnu zmluvu na trojizbák. A babičky? Tie majú dar ustáť aj absurdno s tvárou, že veď čo, aspoň sa dieťa zabaví.
Pointa, ktorá zabolí aj bez pedálov
A potom to príde. Vnúčik sa nad posteľou zohne, pozrie na babku s vážnosťou dospelého, čo práve rieši hypotéku, a spýta sa, či si poležala. A keď babka prikývne, príde ten moment, keď sa rodinná hra premení na malý geniálny vydieračský plán: tak teraz vstávaj a choď kúpiť vnukovi bicykel. A my sa smejeme, lebo to sedí až príliš — dôchodok, detské prianie a úplne nevinná hra, z ktorej sa zrazu vykľuje najkratšia cesta k horskému bicyklu.
Komentáre