Na škole je jedna vec večná: skúšanie pri tabuli vie spraviť z aj tak obyčajného utorka malý psychologický thriller. Učiteľka s perom pripraveným ako skalpel, trieda ani nedýcha a žiak má v hlave len tri myšlienky: „Nech už je zvonenie. Nech už je zvonenie. Nech už je zvonenie.“ A potom príde tá najzradnejšia otázka – o známke – lebo nič nepreverí charakter človeka tak ako ponuka päťky v priamom prenose.
Keď sa trieda tvári, že neexistuje
Všimli ste si, ako sa spolužiaci vtedy naraz premenia na odborníkov na neviditeľnosť? Všetci zrazu študujú zošit, hoci ho celý týždeň používali ako podložku pod desiatu. Niekto si z ničoho nič spomenie, že musí súrne nájsť gumu. A v zadnej lavici sa odohráva tiché divadlo: „Ak sa nehýbem, predátori ma nevidia.“
Učiteľka sa medzitým usmieva tým úsmevom, ktorý je milý len na rodičovskom. V triede to funguje ako signál: niekto dnes odíde s novým životným ponaučením. A presne preto u nás tak dobre funguje vtip učiteľka a žiak – stojí na rýchlej výmene otázok a nečakanej odpovedi, čo je ten typ školského humoru, ktorý si človek zapamätá skôr než poučky.
Učiteľkina ponuka, ktorá znie ako „máš na výber“
Scéna je jednoduchá, až podozrivo. Učiteľka skúša, žiak niečo zamrmle, vety sa mu rozsypú ako krieda na dlážke. A potom príde ponuka: „Chceš dostať päť?“ To je tá otázka, čo sa tvári ako možnosť, ale v skutočnosti je to skôr informačná služba: „Teraz sa rozhodneme, či to bude rýchle alebo ešte rýchlejšie.“
Žiak stojí, pozerá raz na učiteľku, raz na spolužiakov, ktorí sa tvária, že mu držia palce telepaticky z bezpečnej vzdialenosti. Učiteľka čaká na pokorné „nie, pani učiteľka“, alebo aspoň na snahu o dohodu typu „môžem to dopovedať po zvonení?“ Lenže v takýchto chvíľach sa niekedy stane čosi zvláštne: dieťaťu preskočí v hlave z režimu strach do režimu suchý humor bez záchrannej brzdy.
„Comedy is just a funny way of being serious.“ — Jerry Seinfeld
Ja som pri tomto type scén vždy rozpoltená. Na jednej strane by som najradšej žiakovi poslala telepaticky návod, ako prežiť: úsmev, súhlas, ústup. Na druhej strane vo mne sedí malé vnútorné dieťa, ktoré sa teší, keď niekto povie nahlas to, čo si všetci len myslia – a ešte to povie tak stručne, že sa to nedá zastaviť ani pohľadom pani učiteľky.
Pointa, ktorá trafí presne medzi oči
Učiteľka teda položí otázku o päťke, čaká na kapituláciu a trieda sa pripraví na tiché „oooo“ po zapísaní známky. Lenže žiak namiesto prosíkania zvolí úplne inú stratégiu: zoberie tú ponuku doslova, pozrie na ňu s pokojom človeka, čo práve odovzdal posledný test v živote, a drzo odvetí: „Šestku asi ťažko.“
Komentáre