Keď sa u nás rozbehne debata o platoch za socializmu, vždy to začne rovnako: niekto vytiahne výplatnú pásku (alebo aspoň spomienku na ňu), druhý prisahá, že „bolo lepšie“, a tretí sa tvári, že práve objavil zlatú tehličku v špajzi. Lenže za týmto rodinným folklórom sa skrýva jedna nepríjemne zábavná otázka: čo vlastne znamenalo „robiť“ a byť za to „platený“?
Výplatná páska ako domáci žart
Naše spomienky majú zvláštnu vlastnosť: vedia byť mäkké ako rožok z dneška, keď ho omylom necháte v aute. V rozprávaní znejú sumy dôstojne, hoci na papieri vyzerali skromne. A potom príde niekto, kto povie, že za to boli lacné veci. Áno, lenže aj „lacné“ malo vtedy svoju disciplínu: lacné, ale nie vždy dostupné, lacné, ale po známosti, lacné, ale o tri dodávky neskôr.
Čísla sa síce pekne pamätajú, ale samy o sebe sú ako kuchynské hodiny bez baterky. V roku 1989 sa priemerná mzda motala okolo 3 142 Kčs, no hodnotu tých peňazí dávalo zmysel riešiť cez vtedajšie ceny, regulované nájomné a najmä cez to, čo sa vôbec dalo zohnať. Pri kupovaní auta, spotrebičov či bytu často zistíme, že reálna kúpna sila bola menej hrdinská, než si ju dnes radi maľujeme.
Práca, ktorá sa tvári, že je práca
Najlepšie na tom je, že sa u nás neviedli len debaty o mzdách, ale aj o práci samotnej. Všetko malo normu, všetko malo plán, všetko malo tabuľku. A keď niečo nešlo, išlo sa na cigaretu, potom na druhú, a potom sa šlo hľadať niekoho, kto „to vie vybaviť“. Zrazu bola celá smena plná pohybu, papierov, pečiatok a výrazov typu ja by som aj, ale vieš… — a človek mal pocit, že sa tu točí minimálne priemyselný film.
Mikrodivadlo na smene
V tom mikrodivadle bola najvzácnejšia rekvizita dojem. Dojem, že sa niečo vyrába. Dojem, že je čo vyrábať. Dojem, že to niekto potrebuje. A keď dojem zlyhal, nastúpila klasika: šanóny, porady a slová, ktoré nič neznamenali, ale zneli štátotvorne. Kto sa tváril zaneprázdnene, bol zaneprázdnený. Kto sa tváril, že rozumie, rozumel. A kto sa tváril, že to má pod kontrolou, ten bol potenciálne vedúci.
"Work is the refuge of people who have nothing better to do." — Oscar Wilde
Ja osobne som si pri týchto spomienkach vždy spomenula na ten typický zvuk: šuštanie plášťov, buchnutie dverí, niekde vzadu rádio a vpredu niekto, kto práve „rieši“. A pritom som mala chuť sa spýtať nahlas: rieši čo? Lebo keď sme sa doma tešili na novú práčku, riešil sa skôr zoznam čakateľov než otáčky bubna.
A potom to celé zapadne do seba ako stará skriňa, čo drží iba vďaka tomu, že sa jej nikto nechce dotknúť. Vzťah medzi prácou a mzdou vtedy fungoval prekvapivo elegantne: pracujúci predstierali, že pracujú, a štát predstieral, že ich za to platí. A všetci sme sa tvárili, že je to normálne. No čo, aspoň sme mali nacvičené.
Komentáre