Naša slabosť pre turistu na salaši je večná: príde, rozhliadne sa po kopcoch, nadýchne sa „prírody“ a potom sa s vážnou tvárou začne vypytovať, akoby robil kontrolu z ministerstva. A bača? Ten stojí pri ovciach ako pri vlastnej filozofii života a na otázky typu pasú sa, doja odpovedá tak pokojne, až má človek podozrenie, že pointa už niekde za rohom brúsi rohy.
Salaš: miesto, kde sa aj zvedavosť tvári ako pracovný úkon
Predstavte si to: turista si vyhrnie rukávy (lebo veď „ideme do terénu“) a ukáže do stráne. Všetko mu pripadá strašne dôležité, lebo keď už prešiel pol republiky, musí si odniesť aspoň jednu informáciu, ktorá znie odborne. Bača sa ani nepohne, len očami prejde po stáde, akoby rátal myšlienky.
Turista to rozbehne na klasiku. Najprv tie najzákladnejšie veci, čo by sme čakali aj od dieťaťa na výlete, len podané s dospeláckou naliehavosťou: Tak čo, pasú sa? Bača bez zaváhania odvetí, že biele sa pasú… aj hnedé sa pasú. Turista prikývne, spokojný, že svet ešte drží pokope.
A keď už má pocit, že je v obraze, vytiahne ďalšiu „kontrolnú“: A čo, doja, doja? Bača rovnako vecne: biele doja… aj hnedé doja. V tej chvíli už začína byť jasné, kam ten starý dobrý vtip o bačovi a turistovi mieri: do toho zvláštneho priestoru, kde sa logika tvári, že vyhrala, ale ešte netuší, že ju niekto práve prehadzuje cez plece. Aj preto funguje aj vo variantoch, kde sa na salaši objavia českí či japonskí turisti — bačova pokojná presnosť ich vždy dobehne.
Life is far too important to be taken seriously. — Oscar Wilde
Keď turista zacíti systém, bača zacíti príležitosť
Turistu však začne svrbieť zvedavosť. Lebo prečo vlastne bača rozlišuje biele a hnedé, keď sa očividne správajú rovnako? A presne tu sa to zlomí: z rozhovoru o zvieratách sa stane rozhovor o ľudskej potrebe mať všetko zaškatuľkované. Turista sa napriami a spýta sa to konečne nahlas, s tým tónom, čo poznáme z rodinných osláv: No dobre, bača, a prečo ich hodnotíte zvlášť?
Ja sa priznám, v tomto bode sa mi vždy rozsvieti tá malá vnútorná kontrolka. Lebo poznám ten typ človeka — aj ja som už bola tá, čo sa pýta trikrát za sebou, len aby som dostala „správnu“ odpoveď. A presne vtedy príde niekto, kto vám jednou vetou jemne nastaví zrkadlo, ešte aj s rámom.
A pointa, ktorá sa tvári nevinná
Bača sa na turistu pozrie tak, ako sa pozeráme my, keď niekto vysvetľuje vtip. A povie, že biele sú jeho. Turista spokojne prikývne, lebo aha, už to chápe. A potom sa opýta: A hnedé? Bača ani nemihne brvou a dorazí to tým najpokojnejším kladivom na svete: Aj tie sú moje…
Komentáre