Na stanicu človek chodí s vierou v dva zázraky: že vlak príde a že čas je aspoň približne rovnaký pre všetkých. Lenže potom sa objaví rozčúlený cestujúci, zdvihne obočie nad dvojicou hodín na peróne a zrazu máme pocit, že sme si omylom kúpili lístok do paralelného vesmíru. A keď sa do toho vloží náčelník stanice, začne to byť podozrivo… logické.
Perón, na ktorom sa čas rozhodol hádať
Scéna je jednoduchá, taká naša, každodenná: stojíte na peróne, v ruke kávu, v hlave stres a nad hlavou dve hodiny. Jedny ukazujú niečo, druhé niečo úplne iné. Nie že by sa líšili o minútku, aby sa dalo povedať, že jedna ide „trošku dopredu“. Nie. Sú to dve časové filozofie, dva tábory, dve pravdy na jednej kovovej tyči.
A presne vtedy sa v človeku zapne vnútorný kontrolór poriadku. Lebo my síce vieme prežiť čokoľvek, ale nie pocit, že systém je len dekorácia. Keď niekto hľadá vtip o dvoch hodinách na stanici, väčšinou už tuší, že pointa nebude o presnosti, ale o tom, ako sa z chaosu dá spraviť služba pre občana. Len treba mať správneho človeka za dverami kancelárie.
Kancelária náčelníka: miesto, kde sa sťažnosť mení na… vysvetlenie
Cestujúci teda vtrhne dnu, ešte mu z rukáva cítiť prievan z nástupišťa. Ide priamo na vec: dve hodiny, dva časy, jeden perón, žiadny poriadok. A teraz čakáte, že príde niečo praktické: výmena baterky, telefonát údržbárovi, možno aspoň sľub, že sa to „preverí“ (tá magická veta, po ktorej sa už nikdy nič nestane).
Lenže náčelník stanice si sadne späť do kresla tým typom pokoja, ktorý majú ľudia, čo už videli priveľa reklamácií a príliš málo funkčných tabúľ s odchodmi. Nezľakne sa. Neponáhľa sa. A v očiach mu vidno, že na peróne nevisia dve hodiny omylom, ale… z presvedčenia.
Peter Ustinov: Komédia je len vtipný spôsob, ako byť vážny.
Ja som si pri tom predstavení v hlave hneď spomenula na naše úrady, čakárne a všetky tie situácie, kde realita vyzerá ako test trpezlivosti. A priznám sa: keby som tam stála ja, už by som mala vytiahnutý mobil, nastavený presný čas a chuť tie hodiny diplomaticky „zjednotiť“ vlastnými rukami. Potom mi došlo, že by ma niekto mohol obviniť z časovej sabotáže.
Pointa však príde nenápadne, ako keď vám vlak odíde pred nosom bez rozlúčky. Cestujúci ešte stojí v dverách a čaká poriadok, no náčelník sa len bráni s výrazom, že predsa všetko sedí. Vraj keby obe hodiny ukazovali rovnaký čas, načo by boli dvoje. A aby to znelo naozaj úradne a zároveň ľudsky, pridá, že máme demokraciu a človek si môže vybrať, ktorý čas sa mu práve hodí. Na stanici, kde je aj meškanie vec názoru, to zrazu dáva až nepríjemný zmysel.
Komentáre