V našich panelákoch sa klavír nikdy nehrá len pre radosť – hrá sa aj pre susedov, ich mačky a občas aj pre radiátor. A keď niekto oznámi, že ide denne cvičiť šesť hodín, automaticky sa v nás zapne tá slovenská schopnosť odhadnúť, či to skončí koncertom… alebo zasadnutím domovej schôdze.
Keď klavír býva na tenkej stene
Začína to nevinne. Najprv pár tónov, potom váhavé hľadanie melodickej pravdy, a napokon pasáž, ktorá znie ako keby sa niekto snažil naučiť klavír plávať. Všetko je v poriadku – každý sme raz začínali. Lenže po tretej hodine tej istej stupnice začneš mať pocit, že sa ti v hlave otvoril ďalší vchod a už tam býva „do-re-mi“ natrvalo.
Paradox je, že ak sa človek naozaj pýta, ako sa naučiť hrať na klavíri, odpoveď nie je „zoder sa na prach“. Omnoho viac spraví, keď si sadne rovno, zorientuje sa na klávesoch a cvičí pravidelne, pokojne len 15–20 minút denne, ale poctivo. A áno, pre samoukov fungujú aj jednoduché akordy a ľahké pesničky pre začiatočníkov – len treba hrať pomaly, nech si ruky aj uši zvyknú na presnosť a nie na paniku.
Ambície, ktoré znejú ako vŕtačka
Potom sa raz stretneš s kamarátom, čo vyzerá, akoby posledné tri dni prespal pod metronómom. S iskrou v oku ti povie, že ide naplno: šesť hodín denne, bez výhovoriek, bez prestávok, s hrdosťou človeka, ktorý práve objavil disciplínu. A ty mu to aj chceš veriť – veď kto by nechcel mať takú vôľu? Len ti v hlave svieti malá kontrolka: „Dobre, ale… prečo?“
„80 percent úspechu je to, že sa ukážeš.“ – Woody Allen
Tréningový plán, ktorý nepokazí medziľudské vzťahy
Šesť hodín je krásne číslo, ak trénuješ maratón. Pri klavíri je to už skôr test na pevnosť rodinných väzieb a kvalitu omietky. V praxi väčšinou vyhráva kombinácia: krátke bloky, konkrétny cieľ (nie „budem lepší“, ale „dnes ľavá ruka v takte“), a občas aj tichý klávesový režim, aby okolie nemalo pocit, že žije v skúšobni. Lebo hudba je emócia – a emócia môže byť aj tá, keď niekto o 22:15 hľadá správny akord s vervou drevorubača.
Ja som si pri tom uvedomila, že najväčšia výzva na klavíri nie je technika. Je to tá tenká hranica medzi „som vytrvalá“ a „som dôvod, prečo si niekto kupuje štuple do uší v akcii“. A priznám sa, raz som sa pristihla, že namiesto stupníc počítam, koľko bytov má náš vchod a koľko z nich už asi vie, čo je to trylek.
A potom to konečne zapadlo do seba v jednej krátkej debate, ktorá má presnosť metronómu a záver ako z našej reality: – Povedz, ty si vraj začal denne šesť hodín cvičiť na klavír? – Človek musí vedieť, čo chce dosiahnuť. – A čo chceš dosiahnuť ty? – Susedný byt! A v tej chvíli zistíš, že niekedy nie je cieľom hudba. Niekedy je cieľom ticho.
Komentáre