Každý z nás už zažil tú situáciu, keď sa človek ide tváriť seriózne a dopadne to tak, že domov odchádza s výrazom prečo som sa do tohto vôbec dala. V našich končinách to zvyčajne začína nevinnou vetou typu „len na chvíľku mi pomôžeš“ a končí to presne tam, kde končia všetky dobré príbehy: pri kuchyni, egu a zle odhadnutej ochote.
Ateliér, ticho a veľmi podozrivá zdvorilosť
Predstavte si to. Sochársky ateliér, všade prach, v rohu vedro s vodou, ktoré vyzerá, že pamätá ešte socializmus, a uprostred toho modelka, čo sa snaží stáť ako antická bohyňa, hoci jej v hlave beží len otázka, či sa dá kŕč v lýtku považovať za umelecký výraz. Sochár je sústredený, mlčí, občas len zamrmle niečo o svetle a perspektíve, a keď sa na vás pozrie, máte pocit, že vidí až do duše. To je tá chvíľa, kedy človek začne veriť, že umenie je naozaj poslanie. A potom príde „poslanie“ aj s malým dodatkom.
Najprv dláto, potom… domáce práce?
Najlepšie vtipy o sochárovi fungujú práve na tom, že sa tvária vznešene, kým vám nenápadne podsunu niečo úplne prízemné. Je to taká sladká slovná hra medzi umením a tvrdým kameňom: stačí jedna nečakaná pointa a z veľkolepej tvorby je zrazu bežný život, čo si pýta svoju daň. A priznajme si, je to rovnaký typ humoru, ktorý nám sedí aj pri vtipoch o škole, policajtoch či svokrách — rýchle, bez vysvetľovania, rovno na komoru.
Modelka sa vracia od sochára a už vo dverách je jasné, že sa v ateliéri nestalo len to, že niekto „pracoval s hmotou“. Oči navrch hlavy, kabelka zavesená ako zástava po prehratej bitke. A vtedy to z nej vyletí: „Hlupák jeden“, rozčuľuje sa modelka, po návrate od sochára. Kolegyňa zbystrí, lebo to pozná — keď niekto povie „hlupák“, zvyčajne to znamená, že niekto prekročil hranicu medzi profesionálnym a drzým. „Nestačilo mu, že ťa modeloval, však?“ zaujíma sa jej kolegyňa.
Humor is mankind's greatest blessing. — Mark Twain
Ja som sa pri tom pristihla, že sa usmievam ešte skôr, než som vedela prečo. Poznáte to: človek sa snaží byť moderná, chápavá, otvorená umeniu… a potom si predstaví, ako sa niekto tvári smrteľne vážne pri soche a zároveň má v hlave úplne iný zoznam úloh. V tej chvíli sa mi vybavila naša klasika: keď ti niekto povie „len maličkosť“, tak si skontroluj, či náhodou práve nepodpísuješ doživotný záväzok.
A modelka? Tá už mala jasno. Nadýchla sa, urobila pauzu presne tak dlhú, aby to zabolelo, a dorazila to ako majsterka timing-u: „No veru. Chcel ešte aby som mu aj varila.“ A zrazu je z mramoru len rekvizita — lebo najtvrdší materiál v celej miestnosti aj tak nebol kameň, ale tá samozrejmosť, s akou to skúšal.
Komentáre