V každej firme sa nájde deň, keď šéf príde s nápadom, pri ktorom sa ti kancelária na sekundu zmení na tichú miestnosť v knižnici – všetci mlčia, len v hlave hučí otázka „to myslí vážne?“ A ty si vtedy povieš, že keby existoval olympijský šport „nepochopiť pointu“, náš nadriadený by mal doma vitrínu. Lenže presne tu sa začína ten najlepší pracovný humor: v momente, keď sa snažíš tváriť profesionálne a zároveň si v duchu píšeš vlastný sitcom.
Pondelok, keď sa Excel tvári ako sudoku
Porada o deviatej. Káva o ôsmej päťdesiatdeväť. Šéf o deviatej nula nula povie, že potrebujeme „zefektívniť procesy“ a „zoptimalizovať komunikáciu“. Preložené do bežnej slovenčiny: budeme si posielať viac mailov, ktoré nikto neprečíta, len ich bude preposielať ďalej, aby mal pocit, že žije. Vtipné je, že my sa v tom všetkom vyznáme. A on… no, on má zasa talent tváriť sa, že sa vyzná. Tak vznikajú vtipy o práci: z drobností, ktoré prežívame denne, či už v kancelárii, vo firme alebo na stavbe, kde termín horí a pokyn zhora príde presne vtedy, keď už je neskoro aj na záchranný plán.
Šéfova logika a iné prírodné úkazy
Najkrajšie je, keď sa šéf rozhodne motivovať tím. „Nebojte sa pýtať,“ povie. A potom sa spýtaš. Nasleduje ten pohľad, čo znie ako: „Prečo mi kazíš deň otázkami, na ktoré by som mal mať odpoveď?“ Kolega vedľa teba začne zrazu extrémne skúmať klávesnicu, akoby na nej objavil staré runy. A ty sa usmeješ, lebo vieš, že toto je presne ten materiál, z ktorého sa rodia aj kreslené vtipy o práci, vtipy o šéfoch aj o kolegoch – tie najlepšie, čo trafia pracovný stres tak presne, až to človeka urazí.
Šéf potom vytiahne nový plán. Je to plán, ktorý vyzerá ako mapa pokladu kreslená v autobuse: šípky, farby, „urgentné“, „ASAP“ a jedna tajomná poznámka „doriešiť“. Nikto nevie čo, s kým ani kedy, ale znie to dosť dôležito na to, aby sme sa tvárili, že to určite chápeme. A najzábavnejšie? Čím viac je to nejasné, tým viac sa okolo toho vytvára aura geniality. My si medzi sebou šepneme: „To je zas jeho 4D šach.“ A potom to zachránime po svojom – lebo v každej firme existuje neoficiálny tím, ktorý drží realitu pohromade.
I like work; it fascinates me. I can sit and look at it for hours. — George Carlin
Ja osobne mám v takých chvíľach zvláštny pokoj. Nie preto, že by mi bolo všetko jedno, ale preto, že som už videla príliš veľa „prelomových“ nápadov, ktoré skončili v šuplíku vedľa starých vizitiek a jedného záhadného kľúča, čo nikam nepasuje. Keď šéf zahlási: „Toto zmení hru,“ ja si len v duchu nastavím pripomienku o dva týždne: „Spýtaj sa, či si na to ešte niekto spomenie.“
A potom to príde. Tá tichá, jemne nepríjemná, ale oslobodzujúca myšlienka, ktorú si nechceme priznať nahlas: možno práve to, že náš šéf občas pôsobí ako človek, čo si omylom otvoril inú prezentáciu, je dôvod, prečo máme čo opravovať, koordinovať, zachraňovať a fakturovať. Lebo keby bol múdrejší a všetko by fungovalo hladko… no, povedzme, že by sme zrazu mali podozrivo veľa voľného času. A to by bola, úprimne, tá najväčšia pracovná tragikomédia.
Komentáre