Stačí, aby sa v spoločnosti objavili dve blchy a k tomu ešte žiletka, a zrazu máme na stole situáciu, ktorú by nevymyslel ani človek po troch kávach a jednej veľmi zlej nálade. Je to ten typ krátkeho humoru, pri ktorom sa najprv tvárime múdro, potom sa nám v hlave rozsvieti a až následne sa hanbíme, že nás rozosmiala taká maličkosť.
Keď je vtip kratší než naše trpezlivé „no dobre…“
Ten obraz je absurdný už sám o sebe: dve drobné potvorky si vyberú miesto, kde by si normálny tvor sadol jedine v rámci skúšky odvahy alebo v záchvate pomsty voči vlastnému zadku. A práve v tom je tá sila. My tu máme slabosť pre suchý, minimalistický humor, ktorý sa tvári, že je o ničom, no pritom do sekundy vyrobí v hlave malý kolaps.
Blchy na žiletke vtip ľudia vyťahujú presne vtedy, keď sa konverzácia začne tváriť dôležito: pri obede, v čakárni, v kancelárii medzi dvoma tabuľkami. Je to krátky absurdný kúsok, ktorý stojí na nečakanom obraze a jednej obyčajnej vete, a práve preto sa tak rád šíri ďalej, lebo ho nezabudne ani ten, čo si nepamätá vlastné heslá.
Napätie, ktoré sa tvári vážne, a potom sa potkne o slabiku
Spomínam si, ako to niekto vytiahol v April, úplne nevinným tónom, akoby oznamoval stav zásob múky. Najprv ticho. Potom tie pohľady: počkaj, kam to ide? V hlave si človek automaticky skladá veľký príbeh o odvahe, o ostrí, o prežití… a pritom je jasné, že sa to celé chystá spadnúť na úplne banálnej potrebe.
Humor je najväčším požehnaním ľudstva. — Mark Twain
A ten pád je nádherný, lebo je presný. Nič navyše. Žiadne vysvetľovanie. Len situácia, ktorá je tak tesná, že aj mlčanie má ostré hrany. Vtip nám podsúva očakávanie, že príde veľká pointa, a potom nám namiesto toho podá úplne obyčajnú ľudskú požiadavku. A my sa smejeme, lebo v tom spoznáme seba: aj my chceme vždy o centimeter viac miesta, aj keď stojíme na hrane.
Ja som sa pristihla, že som sa smiala až oneskorene, čo je u mňa typické: najprv kritička, potom obeť. Najlepšie na tom bolo, že som si to v hlave skúšala „vylepšiť“ a zakaždým mi vyšlo, že nič netreba. Ten vtip je ako dobrý účes: ak doň začneš príliš šahať, skončíš s ofinou, ktorú budeš ľutovať.
A teraz tá krutosť minimalistického humoru: na žiletke sedí dvojica, jedna sa pozrie na druhú a povie Posuň sa. Presne tak. Žiadne fanfáry, len jedna veta, ktorá nám nastaví zrkadlo v najmenšom možnom formáte. Na ostrí sveta a my riešime priestor.
Komentáre