„Mama, mama! Je to pravda, že keď sa program odinštaluje, ide potom do nebeského počítača a tam funguje bez jediného zatuhnutia?” Znie to ako otázka z katechizmu pre Windows, len s viac ikonami a menšou šancou na zázrak. A priznám sa: na sekundu som sa pristihla, že premýšľam, či tam hore majú aj licencie, alebo je to celé na skúšku.
Nebeský počítač vs. náš obývačkový notebook
Začalo to nevinne. Dieťa sedelo pri stole, ja pri počítači a medzi nami sa odohrával starý rodičovský rituál: snažíte sa pracovať, kým sa vám niekto snaží „len na chvíľku” ukradnúť myš. V pozadí bežal program, ktorý sa tváril, že pomáha, ale v skutočnosti robil to, čo robia všetky podozrivo „užitočné” aplikácie: pýtal si aktualizáciu, súhlas, email a pravdepodobne aj rodné číslo prvej triednej.
Keď som konečne vyhrala malú domácu bitku o kurzor, prišla tá otázka o nebeskom počítači. A ja som cítila, ako sa mi v hlave rozsvietil kontrolný panel rodičovstva: odpovedať citlivo, nevyvolať existenciálnu krízu… a ideálne pri tom neodpáliť systém. Lebo toto je presne ten typ rozhovoru, ktorý sa z „kde idú programy” zmení na „a kde ideme my”, a zrazu máte namiesto odinštalovania filozofický večer.
Skúsila som to zahrať na ľahko. Vysvetlila som, že niektoré programy odchádzajú ticho, iné sa lúčia štyrmi oknami, dvomi varovaniami a jednou otázkou, či ich budeme postrádať. A že keď sa pýta, ako odinstalovat program z pc, v systéme Windows väčšinou stačí ísť cez Štart do Nastavení, otvoriť Aplikácie (alebo Aplikácie a funkcie), vybrať vinníka a kliknúť na Odinštalovať; vo Windows 11 je to v princípe rovnako, len to celé vyzerá o chlp modernejšie a o tri kliky sebavedomejšie.
„Think of how stupid the average person is, and realize half of them are stupider than that.” — George Carlin
Carlin síce nehovoril priamo o odinštalovaní, ale pokojne mohol. Lebo presne v tej chvíli mi došlo, že pri počítačoch sa všetci občas tvárime ako pri mikrovlnke: vieme, že to funguje, len nechceme vedieť prečo. A programy to cítia. Preto majú vlastné odinštalátory, ktoré sa tvária ako slušní nájomníci, no po sebe nechajú ponožky v registri a spomienky v priečinku AppData.
Ja osobne mám na odinštalovanie zvláštny typ odvahy: najprv klikám sebavedomo, potom čítam drobné písmo a nakoniec sa potichu rozprávam s monitorom, aby sa neurazil. A keď sa po odinštalovaní objaví otázka o reštarte, cítim sa ako keď mi niekto po rozchode povie: „Ešte si to premysli.”
A teraz k tej detskej teológii. Povedala som mu, že áno, programy idú do nebeského počítača, kde už nikdy nezamrznú… a v tej istej sekunde mi na ploche ostala ikonka. Osamelá. Nevinná. Úplne živá. Tak som pochopila, že u nás doma programy po odinštalovaní nejdú do neba. Idú do purgatória — a tvária sa, že sú „len skratka”, kým na nich niekto omylom dvakrát neklikne.
Komentáre