Naša láska k poriadku má jednu slabinu: keď sme v teple, máme pocit, že všetko je vybavené. A potom príde samota v lese, polnoc a jeden úplne nevinný klop na dvere, ktorý znie presne ako začiatok príbehu, čo sa bude ráno rozprávať v kuchyni pri káve. Lenže v tejto verzii sa namiesto strašidelného konca dočkáme niečoho oveľa horšieho… ľudskej tvrdohlavosti.
Drevo: náš národný šport (hneď po frflaní)
Nie je to žiadna veda: keď sa ochladí, v hlave nám naskočí kalkulačka, koľko treba priniesť, narezať, narúbať a koľko sa ešte dá „nejako“ prežiť na posledných dvoch polenách. Aj preto sa u nás tak dobre chytí vtip o dreve, lebo je to krátka situačná haluz o dreve na kúrenie, o nosení z lesa alebo o tom, ako to celé rieši niekto v uniforme. Pointa býva jednoduchá, ľudová, a presne taká, že sa dá zapamätať aj s rukami od triesok.
Samota, ticho a tá jedna otázka, čo nechceš počuť
Predstav si chlapa, čo býva sám na samote. Také to ticho, že aj vlastné myšlienky znejú ako kroky v chodbe. Dvere zamknuté, pec dohorieva, človek už v polospánku rieši existenciálne veci typu „zajtra určite prinesiem“. A vtom, presne o polnoci, sa ozve klopanie. Žiadne slušné ťuk-ťuk. Skôr: mám dôvod, tak otváraj.
“If you want to tell people the truth, make them laugh, otherwise they’ll kill you.” – Oscar Wilde
Podráždený hlas a rýchla odpoveď
Za dverami niekto pokojne, skoro až starostlivo, položí otázku: či netreba drevo. A teraz si spomeň, ako reagujeme my, keď nás niekto vytrhne zo spánku. Žiadna filozofia, žiadne vyjednávanie. Len ten typický, mierne agresívny tón, čo sa tvári, že je to zásadová výchova sveta: Nepotrebujem. Hotovo. Zhasnúť. Spať. Neotravovať.
Ráno, realita a najtichšia pomsta
Ráno sa zobudí s tým známym pocitom, že noc bola nejaká divná, ale veď čo… A potom mu oči padnú tam, kam padnú vždy: na miesto, kde má byť drevo. Lenže nie je. Ani polienko, ani trieska, ani tá jedna hanblivá halúzka, čo sa tvári, že sa počíta. A vtedy mu to docvakne: niekto sa ho v noci spýtal, či potrebuje drevo… a on si vypýtal presne nič. Tak aj dostal presne nič.
Ja som sa pri tom pristihla, že sa smejem a zároveň ma to trochu bolí v pýche. Lebo toto je ten typ situácie, kde si človek ešte aj sám sebe pripadá múdry… až kým nezistí, že jeho jediný skutočný talent bol odmietnuť pomoc v najnevhodnejšej chvíli.
A tak tu máme krásne jednoduché ponaučenie bez moralizovania: keď ti o polnoci niekto ponúkne drevo, možno to nie je horor, ale len život, čo si prišiel urobiť srandu. A ak aj nie, stále platí, že najväčšie teplo vie niekedy spraviť dobrá pointa… aj keď pec ostane studená.
Komentáre